Uľjana Zmetáková portfolio web site

p  o  r  t  f  o  l  i  o    w  e  b  s  i  t  e

TEXTY <<<


výber | grafika | kresby | maľby | portréty | texty | výstavy

 

Slovenské pohľady 9/2010

        Rozhovor s Uľjanou
        V šľapajách slávneho otca.
Je dcérou významného slovenského umelca – maliara, grafika a ilustrátora Ernesta Zmetáka a vydala sa v jeho šľapajách. Je absolventkou grafiky na VŠVU a úspešnou výtvarníčkou, ktorá svoje diela vystavuje doma i v zahraničí a ako členka SVU pomáha pri organizovaní podujatí výtvarného umenia na Slovensku.
Otcovi celý život všemožne pomáhala a žila a naďalej žije v tesnom susedstve jeho domu pod bratislavským Slavínom. Z manželstva s výtvarníkom Marcelom Haščičom má dcéru Terezku, ktorá tiež podedila rodinné gény a študuje na vysokej škole pedagogiku a výtvarnú výchovu. Uľjana Zmetáková je tiež ilustrátorkou a jej ilustrácie zdobia vydania viacerých kníh. Požiadali sme ju o rozhovor o nej i spomienkach na otca.

01 – BOL PRE VÁS OTEC VAŠIM VEĽKÝM VZOROM UŹ V DETSTVE A MLADOSTI?
        * Idylické detstvo s obetavými rodičmi sa nekonalo. Mohli mi dať len to, čo v nich bolo. Otec začal byť pre mňa veľkým vzorom keď ma pripravoval na štúdium na VŠVU. Učil ma kresliť, otváral oči v krajine, vodil po galériách nielen v Taliansku. Objavil dcéru a ja som objavila otca.

02 – AKO SI SPOMÍNATE NA CHVÍLE, KTORÉ STE S NÍM STRÁVILI?
        * Spomínanie môže byť aj bolestivé. Pátraním v minulosti musíme hodnotiť. Ľudí , situácie, pritom seba sa snažíme ukázať v najlepšom svetle. Keďže rodičov mám v mojej duši natrvalo, podľa otázok záujemcov otváram rôzne druhy „šuplíkov“ so spomienkami. Mám denne pred očami otcov dom, vidím balkón pred ateliérom, z ktorého mi kýval, alebo sa v lete ozývalo jeho chrápanie počas poobedňajšej slnečnej siesty. Vidím kuchynské okno, cez ktoré som vídavala jeho ruky, keď si krájal syr, alebo popíjal víno.

03 – ZDEDILI STE PO ŃOM VÝTVARNÉ GÉNY. TÁTO SKUTOČNOSŤ VÁS VIEDLA K ROZHODNUTIU, ŽE STE SA ROZHODLI PRE ŠTÚDIUM MAĹBY NA VŠVU?
        * Paradoxne mi cestu k umeniu prerazili tanky v roku 1968. Sen o novinárskom povolaní sa rozplýval v konsolidácii, v akceptovaní neexistujúcej kontrarevolúcie celým národom, ktorý sa predtým išiel zblázniť z Dubčeka. K moci sa dostali chameleóni a dobrodruhovia /a dnes?/. V mojom vtedajšom chápaní to bol únik pred špinavou politikou do vznešeného sveta krásy.

04 – NEVNÍMALI VÁS NA ŠKOLE AKO PROTEKČNÉ DIEŤA, NEMUSELI STE DEŇ ČO ĎEŇ DOKAZOVAŤ SVOJ TALENT?
        * Otec mi so svojou povahou robil skôr antiprotekciu. Napríklad vtedajšiemu kvestorovi VŠVU kládol otázky o morálke a eštébákoch…v roku 1970! Prvé dva roky na škole, v tzv. prípravke, sme boli v ateliéri spoločne dva ročníky. Každý deň, od ôsmej do dvanástej, sa kreslilo zátišie, postupne portrét, polfigúra s farbou. Už nebolo zaujímavé, kto sa ako na školu dostal, ale ako vedel kresliť, a ako sa snažil. Je to ako pri cudzích rečiach. Otvoríte ústa, a hneď je jasné, koľko a čo viete. Predložíte kresbu, obraz, sochu a kto ovláda reč umenia, vie si to prečítať. Pretvarovanie a kamufláže sú pre laikov.

05 – AKÉ BOLI VAŠE UMELECKÉ ZAČIATKY?
        * Po skončení štúdia na vysokej škole som zostala v slobodnom povolaní, a to mi vydržalo až doteraz. Otec v dobrej vôli pokračoval v korekciách, čo pravdaže po čase vyvolalo roztržku. Dlhý čas nechodil ku mne do ateliéru po tom, ako som ho požiadala, aby mi povedal svoj názor až k hotovej práci. Aj z existenčných dôvodov som sa veľa venovala tkaniu gobelínov, klasickou technikou, či už podľa otcových návrhov, alebo mojich. Je to pracná technika, naučí vás pokore pred materiálom. Každý centimeter treba vytkať, nič vám nevznikne ťahom štetca, či metly, alebo stekaním farby. Najväčší gobelín podľa otcovho kartónu, s veľkou panorámou Bratislavy, má 2x5 metrov. Je umiestnený v národnom onkologickom ústave na Kramároch v Bratislave. Tkala som ho nepretržite celý rok.

06 – ČÍM JE PRE VÁS MAĽBA A ILUSTRÁTORSKÁ TVORBA?
        * Maľba a ilustrácia sú dve rozdielne odvetvia. Teraz sa venujem hlavne maľbe, aj keď nie výlučne so štetcom v ruke. Zobraziť skutočný priestor /realitu/ je pre mňa najväčšou výzvou. Robiť niečo iné by bola z mojej strany pretvárka. Ilustrácia je tiež tvorivý proces, ale podľa mňa by mala byť v dobrom slova zmysle „ slúžkou“ textu. Môže byť aj maľovaná ilustrácia, ale ilustratívnosť v súčasnej maľbe si nevážim.

07 – SPOLUPODIEĽATE SA NA ORGANIZOVANÍ VÝTVARNÝCH AKCIÍ AKO ČLENKA SVU. ČÍM VŠETKÝM SA TAM ZAPODIEVATE?
        * Slovenská výtvarná únia , ako dedič bývalého Zväzu, je občianske združenie a zastrešuje najväčší počet výtvarníkov na Slovensku. Cítila som potrebu konať v časoch, keď bol na ňu nespravodlivo vyhlásený konkurz. Po zažehnaní krachu bolo treba doslova zničenú organizáciu znova postaviť na nohy, vytvoriť novej dobe zodpovedajúce stanovy, riešiť organizovanie výstav, problémy výtvarníkov…. Pracovala som vo vedení, v rade, bola som dlho predsedníčkou jedného z jej najväčších združení. Bolo to všetko pre dobro veci a ako sa hovorí „grátis“. Zobralo mi to veľa času a energie na úkor mojej práce. Treba včas odísť a nechať miesto pre iné názory. Teraz sa venujem „iba“ agende okolo štipendií, ktoré udeľuje Fond.

08 – KEDY SA VENUJETE VÝTVARNEJ TVORBE A KEDY A PRI ČOM ODDYCHUJETE?
        * Po ranných rituáloch odchádzam každý deń do práce – ateliéru. Aj krátky telefonát ma vie niekedy veľmi vyrušiť. Ak musím ísť „ do mesta“, hoci aj po obede alebo podvečer, celý deň je stratený. „Nulla dies sine linea “– ani deň bez čiary, ako povedal grécky maliar Apelles. Denné svetlo v ateliéri a hudba, to je ono! Oddychujem v prírode /v záhrade/.

09 – VAŠA DCÉRKA TEREZKA POKRAČUJE V RODINNEJ TRADÍCII A IDE V ŠĽAPAJÁCH STARÉHO OTCA A SVOJICH RODIČOV.
        * Áno, je študentkou Pedagogickej fakulty na Unverzite Komenského, odbory - výtvarná a občianska výchova.

10 – TEŠÍ VÁS TOTO JEJ ZAMERANIE?
        * Veľmi ma to teší. Veď človeku by malo byť najbližšie to, v čom vyrastal. Dúfam, že aj v budúcnosti sa bude zaoberať umením, v akejkoľvek forme, a zdedené hodnoty bude ochraňovať a zveľaďovať.

11 – KEDY SA U NEJ PREJAVIL VÝTVARNÝ TALENT, MAL NA TO VPLYV VÁŠ OTEC A VY SAMA?
        * Aj pre ňu bolo súčasťou hier kreslenie – čmáranie a mnoho kresieb mám odložených. Malé deti podľa mňa netreba usmerňovať, iba podporovať. Ak sme na ňu v detstve vplývali, tak asi najviac príkladom.

12 – AKO SA JEJ DARÍ NA VYSOKEJ ŠKOLE?
        * Ešte musí zvládnuť diplomovú prácu a štátnicu z dejín umenia a hotovo.

13 – BÝVALI STE A BÝVATE V TESNOM SUSEDSTVE DOMU VÁŠHO OTCA POD BRATISLAVSKÝM SLAVÍNOM. AKO VIEME – VEĽMI STE MU POMÁHALI…
        * Otec bol veľmi zložitý človek. Ako sa vraví : „ žiť s Beethovenom a počúvať Beethovena je rozdiel“. Nielen blízkosť našich domov podmienila každodennú komunikáciu. Zo spoločnej profesie vyplývali spoločné témy a záujmy. Nechcem tu vyratúvať moje zásluhy, starala som sa o neho do posledného dňa. Choroba pokorí každého.

14 – PRACOVAL V ATELIÉRI OD RÁNA DO NOCI A TEŠIL SA ZO SPOLOČNOSTI KŔDĽA MAČIEK A PSOV, KTORÍ BOLI JEHO VERNÝMI KAMARÁTMI. BOLA MU BLÍZKA ZVIERACIA RÍŠA?
        * Zvieracia ríša, to boli preňho vtáci, psy a mačky. Na to bol zvyknutý z detstva v Nových Zámkoch, ktoré prežil na dedinský spôsob. Prekŕmoval ich, a potom sa hneval, že nechcú jesť. To bolo preňho typické.

15 – VYSTAVOVAL NA POČETNÝCH VÝSTAVÁCH DOMA I V ZAHARNIČÍ, MILOVAL TALIANSKO, KAM CHODIL NA VÝTVARNÉ POBYTY VŽDY S MALIARSKYM STOJANOM A NEROZLUČNOU PALETOU. ČO ROZPRÁVAL O SVOJICH CESTÁCH?
        * Cesty nazýval študijným pobytom, čo presne vyjadrovalo účel. Boli to pracovné pobyty. Veľakrát som cestovala s ním, zo začiatku ako žiačka, v posledných rokoch organizátorka a opatrovateľka. Je to známe, že mal najradšej Taliansko a aj v iných krajinách ho hľadal.

16 – MAL OBĽÚBENÉ MIESTO – TALIANSKE MESTEČKO CEFALU, KDE ŽIL A TVORIL. TU MU PO SMRTI ODHALILI PAMÄTNÚ TABUĽU. VY STE SA ZÚČASTNILI NA TOMTO SLÁVNOSTNOM AKTE….
        * Pamätná tabuľa v sicílskom Cefalu je výsledkom viacročných aktivít tak Talianov, ktorí poznali otca tu na Slovensku, ako aj slovenskej strany. Pripevnili ju na dom na nábreží skoro presne rok po jeho odchode do večnosti, v máji 2005. So spolužiačkou Janou Trnkovou a dcérou Terezkou, vtedy prvýkrát v Cefalu bez otca, som organizovala dve výstavy otcových talianskych diel , v Galérii Biotos v Palerme a v cefalskom Múzeu Mandralisca zároveń. Bolo to náročné a zodpovedné. Uvedomovala som si, že otcovi sa o niečom takomto nikdy ani nesnívalo. Preto ma odhalenie tabule s otcovým menom a pekným nápisom, za prítomnosti starostky mesta, nášho vtedajšieho veľvyslanca pána Mikloška a riaditeľa Slovenského kultúrneho inštitútu v Ríme pána Musila, priznám sa, aj dojalo.

17 – ZALOŽIL GALÉRIU V NOVÝCH ZÁMKOCH, KTOREJ DAROVAL MNOHÉ SVOJE DIELA AJ DIELA ZO SVOJICH UMELECKÝCH ZBIEROK NESMIERNEJ CENY. BOLI OKOLO TOHO PROBLÉMY, Z KTORÝCH SA VEĽMI NETEŠIL. AJ V POSLEDNOM CELOSTRÁNKOVOM ROZHOVORE, KTORÝ SOM S NÍM UROBILA PRE LITERÁRNY TÝŽDENNÍK TESNE PREDTÝM AKO ODIŠIEL DO VÝTVARNÉHO NEBA SA NECHCEL VENOVAŤ SEBE A SVOJEJ TVORBE, ALE TEJTO GALÉRII. AKÁ JE SÚČASNÁ SITUÁCIA POKIAĽ IDE O SPOMÍNANÚ GALÉRIU?
        * Galéria vznikla v roku 1979 z časti otcovej veľkej zbierky starých obrazov a umeleckého priemyslu. Takýto počin nemá v novodobých dejinách Slovenska obdobu, nielen čo sa týka darovanej hodnoty. Nebol to jednorázový úkon, dlhé roky postupne dodával ďaľšie a ďaľšie obrazy, kresby a iné. Išlo mu o zriadenie kultúrneho centra v rodnom meste s dosahom na celý región. Bolo to zhrnutie jeho vášnivého zberateľstva a snahy zachovať predmety pokope a hlavne tu na Slovensku. Dosť ťažko sa to chápe a nenachádza pochopenie ani u svojich detí v súvislosti s pozostalostným konaním. Zberatelia sú špeciálny poddruh. Dávajú do svojej mánie všetko. Čas, peniaze, energiu, na úkor všeličoho a všelikoho. Tomu zodpovedajúce boli otcove nároky na spravovanie „jeho“ zbierky. Otcovou predstavou bolo bezpodmienečné vystavenie celej vtedy darovanej kolekcie , čo je cca tri tisíc artefaktov/ neuskutočnilo sa /, a hlavne práca s darovaným materiálom. Preto sa v posledných rokoch usiloval, aby bola táto galéria vysunutým pracoviskom Národnej galérie v Bratislave, s jej odborným vybavením a zázemím. Žiaľ, nebol záujem. Ani z jednej, ani z druhej strany. Jedným z jeho posledných želaní bolo, aby som pokračovala v rokovaní s Národnou galériou, aj vzhľadom na umiestnenie obrazov, ktoré mal ešte doma. Predstavy darcu a riadiacich zložiek sa nezhodli, plusom je, že galéria má už svoju budovu. To, čo otca celý život napĺňalo radosťou a elánom sa ku koncu života obrátilo na zdroj depresie a znechutenia. Nahromadené veci, obrovské hodnoty zaľahli na jeho dušu.

18 – STE SCENÁRISTKOU A VÝTVARNOU SPOLUTVORKYŇOU FILMOVÉHO DOKUMENTU, KTORÝ SA NA TELEVÍZNEJ OBRAZOVKE OBJAVIL PO JEHO SMRTI. AKO SA VÁM PODARILO VTESNAŤ JEHO PLODNÝ ŽIVOT A TVORBU DO TOHTO ŽÁNROVÉHO TVARU?
        * Po otcovom skone zostali producentovi Augustínovi Mrázikovi nafilmované otcove spomienky a návštevy u Milana Laluhu, Ignáca Bizmajera a v Nových Zámkoch. Bol to surový materiál, ktorý bolo treba spojiť. Snažila som sa , s pomocou režiséra Milana Mila, ukázať priam renesančný charakter jeho tvorby vo viacerých odboroch – kresba, maľba, grafika,mozaika. Tiež čo to z osobného života, pravdaže mojimi očami. Ako keby po pár mesiacoch znova pre mňa ožil, aj keď už len vo filme a na fotografiách. Som za to vďačná.

19 – VÁŠ OTEC MAL VEĽKÝ OKRUH ZNÁMYCH. STE S NIEKTORÝMI V KONTAKTE?
        * Pri rôznych príležitostiach som mala možnosť spoznať mnohých, ktorí komunikovali s otcom, aj ich úmysly a dôvody. Bol to veru veľmi pestrý zástup, od cigánov, ktorí mali záujem o starú basu, až po tých najvyššie postavených. Teraz, keď už otec nežije, je pravdaže všetko inak. Ale stane sa, že sa dozviem niečo od ľudí, o ktorých existencii som vedela, ale osobne sme sa nestretli. Nedávno som dostala list z Budapešti od Attilu Szokeho, syna otcovho krajana. Vymenili sme si informácie o našich rodičoch a poslal mi kópie z otcových ranných kresieb a tiež novozámockých novín Slovenský juh z roku 1946. Bol tam článok o otcovej výstave v Obchodnom grémiu v Nových zámkoch a tiež mne úplne neznáma báseň od Ctibora ktorú mu venoval.

Stáť vo víchreCtibor Štítnický
Stáť vo víchre

Stáť vo víchre, stáť, skalopevne stáť,
Nechať si trhať vetrom voľné vlasy,
Byť dobrým poddaným a milovať ten štát

Bez hraníc. Štát nadpozemskej krásy,
V ktorom je vášeň sestra a nepokoj je brat
Žičlivý, čo poodtína klasy.

Stáť vo víchre a vidieť pukať hať,
Však nepriložiť dlane k bokom vázy,
Nech zavalí nás slnko. Načo premáhať

Zážitok? Nech len víno kvasí.
Keď začnú v mušliach čisté perly rásť,
Horúci plameň aj tak prerazí.

Nie, netreba sa divých búrok báť.

20 – ALE VRÁŤME SA K VÁM A VAŠEJ TVORBE. NAPOSLEDY STE SVOJE OBRAZY PREDSTAVILI VO VÝSTAVNÝCH PRIESTOROCH NA BRATISLAVSKOM HRADE A AKO JE ZNÁME MALI STE ÚSPECH U MILOVNÍKOV UMENIA A NIELEN U NICH. TEŠÍ VÁS TAKÁTO ODOZVA?
        * Aj slabý potlesk poteší dušičku, tvrdiť iné by bola falošná skromnosť. Najviac si však cením konštruktívnu kritiku od odborníkov, ale …. /Týmto v žiadnom prípade nechcem odrádzať mojich priateľov a známych od ich prejavov priazne./ Výstava na hrade bola pripravovaná dlho dopredu. Chcela som vystavovať obrazy so slovenskou krajinou na mieste, ktoré je v lete bohato navštevované najmä zahraničnými turistami. Počas ciest, napr. do Talianska, som všade videla snahu predstavovať predovšetkým domáce umenie. V tomto sa mi zámer naplnil.

21 – PODAROVALI STE MI NÁDHERNÉ DILONGOVE BÁSNICKÉ KNIHY, KTORÉ STE ILUSTROVALI. ROVNAKO AKO OTEC STE NIELEN MALIARKOU, ALE AJ ILUSTRÁTORKOU. KTORÁ KNIHA BUDE NIESŤ VÁŠ VÝTVARNÝ RUKOPIS?
        * Zatiaľ nemám novú ponuku, ilustrovať Dilonga bolo pre mňa cťou.

22 – ČO PRIPRAVUJETE VO SVOJEJ VOĽNEJ TVORBE?
        * Nerada hovorím o svojich plánoch. Človek má veľké predsavzatia, v hlave mi to ide všetko ľahko a rýchlo, v skutočnosti pomaly a ťažko. Dokončila som tri obrazy inšpirované krajinou pri sútoku Moravy a Dunaja pod Devínom. Skoro ten istý pohľad, ale s iným osvetlením, úplne inou atmosférou. Snažím sa vždy, aby bol každý nový obraz iný, ako ten predošlý. Ľahko je robiť „seriály“, vymyslieť nejakú schému, šablónu a potom len variovať. To ma nebaví. Ani robiť, ani pozerať.

23 – AKO VNÍMATE SÚČASNÉ VÝTVARNÉ DIANIE. ČO VÁS NA ŇOM TEŠÍ A ZARMUCUJE?
        * Nuž, to je téma na niekoľko rozhovorov, lebo vnímať znamená hodnotiť a to znamená porovnávať, veď aj farba má svoju hodnotu v závislosti od okolia. Stav spoločnosti vnímame aj z hľadiska svojho vlastného uplatnenia v nej. Niekto iba z tohto uhla pohľadu / ja ja ja /. Čím je podmienený výtvarný život? dôležitosťou – cenou, akú má umelec, ako tvorca kultúrnych hodnôt pre spoločnosť a jeho sociálnym a spoločenským postavením, ktoré z toho vyplýva, úrovňou kultúry a solventnosti potencionálnych kupcov, stratégiou predajcov umenia, organizovanosťou a vzájomnou žičlivosťou medzi výtvarníkmi, vzťahmi výtvarníkov a teoretikov umenia a ďalšie. /Za každým vymenovaným okruhom vzťahov by mohlo byť v zátvorke napísané – dosť veľká bieda. / Niektorí žijú vo sférach profesionálnych, alebo amatérskych, oficiálnych , neoficiálnych, virtuálnych, alebo iba komerčných…Oficiálne umenie určuje obraz reprezentatívnych výstav, nákup do štátnych zbierok, obsadenie štátnych pedagogických postov a tým aj smerovanie výuky nastupujúcej generácie. Tu ma mrzí lineárne chápanie vývoja umenia, ktoré  zaradilo „tých ostatných“, podľa vzoru spred 20. rokov / my a tí druhí /. Tiež si kladiem otázku – môže byť avantgarda oficiálnym umením? Nie som celkom uzrozumená s terajšou bezbrehosťou kritérií umenia, ktoré ochraňuje samospasiteľský pojem „kontext“. Viem, je to celosvetový trend a som preto zvedavá, aké bude ďaľšie „napredovanie“. Najviac ma však mrzí, že prevláda agresivita, zlá a záporná energia, deformácie / čím horšie, tým lepšie /, irónia, sarkazmus, zmizla radosť a krása. Mnohí umelci sa v obrane pred záplavou informácií snažia zaujať za každú cenu, napríklad morbídnosťou, pornografiou…. Všetko je „normálne“ a dovolené. Tešia ma výhody otvorených hraníc, aj keď si myslím, že ešte dlho bude svet rozdelený, ako zjednotení Nemci na Ossis a Wessis / východní a západní/.

24 – AKO ŽIJE V SÚČASNOSTI SLOVENSKÝ VÝTVARNÍK, MÁ TO V ŽIVOTE ŤAŽKÉ?
        * Tvorivý človek to má všeobecne v živote veľmi ťažké / občas sa ním cítim byť /. Má neustále nutkanie zaoberať sa svojim odborom. Úľava sa mieša s nespokojnosťou, ale nesie v sebe aj nadobudnutú skúsenosť, ktorú treba rýchlo rýchlo uplatniť v ďaľšej práci. Jasné slnečné dni sa striedajú s hlbokými desivými nocami. Niektorí si ich prisvetľujú pýchou, či cudzou chválou, iní sa zohrievajú pri ohníčkoch vyznamenaní, cien v súťažiach, či kariéry. Ďaľším problémom je uplatnenie „produktu“ v živote. Súčasné výtvarné umenie dnes málokto potrebuje. Väčšinou je akceptované nanajvýš vo forme daru. Vieme, aká bola úloha výtvarníka v predošlom režime, teraz je však zvieraný najsvätejšími obručami trhu a diktátom meradiel určujúcich čo je to pravé /orechové/ moderné, aktuálne, intermediálne, nekonvenčné, nové, interaktívne, nekonformné...umenie. Ak sa nezmestí do vymedzeného priestoru, tak neexistuje. Z toho sa odvodzuje aj jeho viditeľnosť a predajnosť.

25 – ČO BY STE NA DNEŠNOM SVETE RADI ZMENILI?
        * Nuž, hypoteticky, rozloženie materiálnych statkov medzi jednotlivcami i na kontinentoch, postoj človeka k zemi – prírode, človeka k človeku, možnosť malej hŕstky ľudí negatívne ovplyvňovať životy miliónov, rafinovanú manipuláciu, atď, atď. Stále mám na mysli geniálne štúrovské „ veľa tvoriť, málo troviť“.

26 – AKÝ JE VÁŠ HLAVNÝ A NEMENNÝ CIEĽ V ŽIVOTE A TVORBE?
        * Ciele sa v živote asi menia. V mladosti sa človek správa viac pudovo, nasledujúc podvedome rôzne vzory a svoj vlastný vzdor. Osobné ciele som mala úplne bežné. Osamostatniť sa, vytvoriť si svoj svet, svoju rodinu, priestor pre prácu, a pravdaže finančné zabezpečenie. Prehrýzavajúc sa úskaliami života vystúpila pre mňa dôležitosť čistého svedomia, slušných vzťahov a ohľaduplnosti. V práci sa pravdaže snažím, v rámci možností v danom období, o čo najvyššiu kvalitu, nie kvantitu. Vnútorne som sa vždy cítila slobodne, nasledujúc svoj program bez snahy o kariéru alebo úspech.

Zhovárala sa Eva Vrbická