Flakóniky, škatuľky, flaštičky, vázičky, ružičky…
     To sú snáď všetky predmety na rozmerom malých obrazoch môjho obľúbeného talianskeho maliara a grafika menom Giorgio Morandi.
     Po známych metafyzických zátišiach z rokov 1913 až 1918 bola jeho tvorba, až do konca života v roku 1964, realistická.
     Poučený domácimi velikánmi z 13. až 16. storočia maľoval a robil lepty motívov, ktoré by mohli byť banálne, prázdne, nudné, gýčovité. Lenže vo svojej zdanlivej jednoduchosti znejú poéziou. Vyžarujú monumentálne ticho. Vťahujú diváka do seba zredukovanou farebnosťou a tvarom.
     Morandi na nás hľadí zo svojho autoportrétu, ale je to pohľad do seba, nie na seba. Záhadný, nepreniknuteľný. Je stoický, strohý a prísny, taký istý v pohľadoch na zátišia, či krajinu. Ale aj hrejivý vo farbe a mäkký v ťahu štetca, ktorým modeluje tak, aby tvar zostal plošný.
     Vo svojej dobe dostal veľa oficálnych ocenení
(ovplyvnil aj našich zakladateľov výtvarnej moderny), napriek tomu je jeho tvorba obrazom samoty, meditácie.
     Vyžaruje na mňa niečo ľudské, čo sa vlastne nedá popísať.
     Treba to vidieť, poznať, prežiť a obohatiť dušu radosťou.