Obrazy treba vedieť čítať. Sú to zakódované odkazy pre odborníkov i laikov. Umelci svojimi výtvarnými dielami rozprávajú príbehy, ospevujú, komentujú, ilustrujú... Sú to niekedy celé romány, poviedky, básne alebo len slabiky a písmená.
     Ak sa výtvarník neskryje za hotové medium (napríklad fotografiu) , ktoré zaňho vyrieši vzťahy farieb a tvarovú čistotu, tak ku každému centimetru na ploche (objeme) musí zaujať vlastné stanovisko. Vnímavý divák všetko skúma; posudzuje slovnú zásobu, štýl, stavbu viet. Ako matematik si namiesto čísiel dosadí do rovnice obrazu (sochy) výtvarné pojmy, znaky, známe i neznáme a vyráta si výsledok. Zvažuje pocity, koriguje poznatkami.

     Pre mňa sú mnohé obrazy príbehmi krajiny. Ako keby nastavovala zrkadlo (aj krivé) typom tvárí a ľudských postáv. Sú v nej ukryté bytosti, duchovia stromov, usmiate žaby, netvory, oči škriatkov…Stromoradia majú svojich vládcov, hrdých i smutných, šašov, zakuklených trpaslíkov, rôzne davy… Optické kúzla na oblakoch, vode, kameňoch, kmeňoch, konároch, listoch, to je svet plný ľudí, zvierat a iných tvorov, ale aj geometrických tvarov, plošných aj priestorových.
     Ako keby všetko, čo vidíme bolo iba pestrou, pohyblivou a mnohotvárnou oponou . Divadlo za ňou vnímame podľa momentálneho rozpoloženia , aj celkovej konštelácie osobnosti.
     Keď začínam robiť nový obraz, energia vyštartuje - rodí sa. (Ako dieťa.) Teším sa z práce s farbou, z nových línií na papieri. Som v radostnom očakávaní výsledku. Robím si ilúzie o dosiahnutej kvalite.
S pribúdajúcim poznaním je riešenie zložitejšie. Zámer treba rozobrať na kúsky a s veľkým úsilím ho poskladať. (Alebo ináč?) Výsledok býva úľavou, môže byť aj sklamaním. Zriedkavo ako-takým uspokojením. Proces vzniku jedného obrazu skončil svoj život. Rýchlo začínam ďaľší…