Otec prichádzal do Talianska v dave turistov, ktorí každoročne obliehajú túto krásnu krajinu.
     Niekedy sám, niekedy nie.
     Svojim zovňajškom nenápadný, nápadný ale svojou batožinou. Niesol si svoj veľký obal na papiere a plátna. Volal to blok. Bol vždy vyrobený na mieru, myslím, že v paspartérskych dielňach Národnej galérie. Ťažký bol, aj keď neveľký kufor, do ktorého sa musela zmestiť kazeta s farbami. Bola zároveň aj stojanom na maľovanie. Dovoz zo ZSSR, tam známy ako “ eťudnik“. V kufri bolo minimum oblečenia (zo začiatku, keď som cestovala s ním, v ňom bolo aj moje), a ostatný priestor bol vyplnený konzervami a maďarskou salámou. K tomu sa v Taliansku dokupovalo víno, syr, chlieb, cibuľa a hrozno. Jedlo sa na prineseneých lopárikoch v malých penziónoch a hotelíkoch, vždy blízko vlakovej stanice.
     Neskôr, po 89. roku, keď už nemusel byť odkázaný na milosť devízového prísľubu a nemilosť hraničných prechodov, býval v prenajatých bytoch s príslušenstvom, konzervy zostali v obchode.
     To už boli posledné roky, bola to Sicília, a už len Cefalù. Byt musel mať terasu s výhľadom na staré mesto a more. Odtiaľ kreslil a maľoval.
     Denný režim na cestách bol prísny. Vo veľkých mestách - galérie a múzeá. Bez prestávky. Občas skicovanie, maľovanie. V mestečkách pri mori – skoro ráno maľovanie, potom kúpanie, slnenie. Podvečer zas maľovanie, kreslenie, skicovanie, hľadanie nových motívov.
     Bývalo to vždy na jeseň, aj kvôli posezónnym cenám, menšiemu množstvu turistov a väčšiemu množstvu hrozna.
     Domov si niesol, okrem večnej túžby vrátiť sa, aj blok plný kresieb, akvarelov, pastelov a olejomalieb, z ktorých sa môžeme tešiť doma i na výstavách.